Bez Novembra 1989 by sme dnes žiadnu CISCO akadémiu totiž nemali. Žili sme v izolovanom svete a CISCO Academy program je práve o otvorenosti, rovnosti možností a príležitostí ,o štandardizácii. A toto boli do novembrových dní 89-teho neznáme pojmy.
CISCO akadémia je nesporným prínosom pre slovenské školstvo. Umožňuje kvalitné vzdelávanie v oblasti počítačových sietí a tvorí akúsi pridanú hodnotu, ktorú študenti, ktorí sa špecializujú na oblasť informačných technológií môžu získať. Úžasné na tomto vzdelávacom systéme je, že jeho vzdelávacie kurikulum je rovnaké pre celý svet, čiže z rovnakých materiálov študuje slovenský i trebárs španielsky študent. Rovnaké náročnosťou sú i náhodne generované výstupné testy, čiže je zabezpečená štandardizácia vzdelávacieho procesu. Nehrozí, že niekto opíše test. Tento spôsob a získaný stupeň (semester) medzinárodne platného certifikátu hovorí pre zamestnávateľa jasnou rečou, aké vedomosti a zručnosti študent má.
Prečo toto nedokážeme stále úplne preniesť do nášho vzdelávacieho systému? Štandardizácia výstupov vzdelávacieho procesu je podľa mňa jediná cesta k uznávaniu napríklad maturitnej skúšky vysokými školami a zamestnávateľmi. Krok sme k tomu spravili, sú tu Testovania na základných školách, či externá časť maturít na stredných školách. Ale nie je to dotiahnuté. Niektoré školy i učitelia sa stále snažia nájsť spôsob, aby ich školy dopadli lepšie a nad opisovaním zatvárajú oči, alebo ho dokonca umožňujú. Lenže takto si pília konár sami pod sebou. Ak chceme dosiahnuť, aby výstupné vysvedčenie malo výpovednú hodnotu, nič iné ako štandardizácia požiadaviek a kontrolovaných výstupov nám nepomôže. A v tomto je CISCO akadémia príkladom. No nielen v tom. Dnes je moderná téma digitalizácie učiva. Vynakladajú sa neskutočné finančné prostriedky na nákup diskutabilných produktov, ako napríklad Planéta vedomostí. Pritom by sa dali urobiť digitálne učebnice maturitných predmetov s jasne stanovenými obsahovými a výkonovými štandardmi. To len my hľadáme stále výnimky a problémy aj tam, kde nie sú. A nevieme sa dohodnúť na ničom.
A som opäť pri výročí Novembra 1989. My sa nevieme dohodnúť poriadne ani na štátnych sviatkoch. Tomu vadí ten, tomu onen. SNP? Polovica uznáva, polovica zaznáva. Deň ústavy? Veď tí, čo ju slávnostne niesli, ju prví pošliapali. Sv. Cyril a Metod, či Sedembolestná? Pre neveriacich len cirkevný sviatok . No a November? Najmladší sviatok, ale naša mládež už nevie o ňom takmer nič. Niekto povie, že štrngal kľúčmi za iné hodnoty. No to je síce pravda, ale mám dojem, že niekedy zabúdame na to, že sme žili za ostnatým drôtom a jeho prekročenie končilo i smrťou. Že názor existoval len jeden a to oficiálny. Myslím si, že problém je v tom, že nevieme narábať z vlastnými dejinami. Nevieme oceniť, čo oceniteľné je a poučiť sa na chybách. Nevieme oddeliť historický význam udalosti od našich pocitov. Iné národy sú na (aspoň niektoré) sviatky hrdé. Tam sa nestane, že koalícia a opozícia oslavujú samostatne.
Keď na slávnostnej akadémii CISCO preberali ocenenie tí najlepší, z ich úst zaznelo viackrát, že cítili príležitosť posunúť sami seba i svojich študentov na vyšší level. Nečakali, kto im čo dá a aj napriek niekedy nepochopeniu okolia, že čo zase vymýšľajú robotu navyše, konali. Učili sa najprv sami a potom študentov. Aj o tom bol November 1989 - o príležitosti. Kde sme ju dostali, je už o niečom inom.