Do Tatier ma priviedli rodičia. Prvý krát som tu nechodil, ale ma nosili. Nie že by som bol z nejakej šľachtickej rodiny, ale ešte som nevedel chodiť, otec ma nosil v sedačke na chrbte. Ja som sa len kochal. Nepamätám si to, len mi o tom rozprávali a dosvedčujú to fotky v rodinnom albume. Časom som už cupital a potom kráčal po trasách sám. S mojimi rodičmi, neskôr s mojou manželkou, či priateľmi, ako i s mojimi študentmi. Priviedol som ich do Tatier už aj stovky. Mnohí z nich tu boli so mnou prvýkrát a vždy ma poteší, keď tu niekoho z nich po čase stretnem s frajerkou, či už s rodinkou. Za tie roky sa už zrejme nenájde značkovaná turistická cesta, kde by som nebol. Bol čas dobíjania vrcholov, čas náročnejších túr, no dnes mi stačí atmosféra Tatier, aby som dobil baterky. Stačí mi prechádzka magistrálou, nadýchanie vône ihličia, žblnkot horského potôčika, či výborný chatársky čaj na niektorej z obľúbených tatranských chát. Mam rád Térinku, Zbojníčku či "Brnčalku" pri Zelenom plese. Mam rad túry, kde sa človek trochu spotí, je pri výstupe chvíľu sám so sebou, so svojím vnútrom, keď nás počasie presvedčí, že nie sme to my, kto ma rozhodujúce slovo, ale hlavne keď nás Tatry odmenia očarujúcim výhľadom, ktorý očisťuje dušu.
Keď som bol vo švajčiarskych Alpách, pri jednom krásnom výhľade mi jedna Pražáčka hovori: "Pane, mám takový pocit, že tady začíná kralovství nebeské". Vážme si, že kúsok z neho máme doma.
